Žijeme v dobe, kedy sa spájame s online svetom prakticky na každom kroku. Tok dát sa zrýchľuje, potreba okamžitých a presných informácií je čoraz vyššia. Schopnosť pružne pracovať s internetom sa stáva súčasťou základnej gramotnosti. Mnohí si však neuvedomujeme, akí zraniteľní sa v online prostredí stávame a čo všetko o nás internet vie. Medzi najzraniteľnejšie skupiny patria deti a mládež, no na hodinách informatiky v škole sa o online bezpečnosti nie vždy dozvedia všetko potrebné. Spolu s organizáciou Litterra, n. o. a pražským Centrom súčasného umenia DOX sme vstúpili do partnerskej spolupráce a v dňoch 23. a 24. januára 2023 do Revúcej pozvali autora vzdelávacieho projektu #DATAMAZE, Michala Kučeráka. Na sérii workshopov a prednášok revúckych študentov aj širokú verejnosť interaktívnou formou zoznámil so skrytými nástrahami internetu a spôsobmi, ako sa im účinne brániť.

 

Michal, prezradil si nám, že si rodákom z neďalekého Lubeníka. Navštevoval si Gymnázium Martina Kukučína v Revúcej a v triede, kde sme sa dnes stretli, si pred rokmi maturoval. Práve revúcke publikum má ako úplne prvé na Slovensku možnosť zažiť vzdelávací projekt #DATAMAZE, ktorý si spoluvytvoril počas práce pre pražské Centrum súčasného umenia DOX – najväčšiu nezávislú inštitúciu zameranú na súčasné umenie v Čechách. Povedz nám niečo bližšie o tvojej práci pre DOX, na akých rôznych projektoch si v ňom mal možnosť participovať a ako vlastne vznikol projekt #DATAMAZE.

V Pražskom centre DOX som mal možnosť pracovať od roku 2011. Je to teda už 12 rokov. DOX vznikol v roku 2008 ako centrum súčasného umenia, ktoré sa snaží reflektovať našu každodennú žitú realitu a prináša koncept takzvaných tematických výstav. To znamená, že jednotlivé výstavy sa zaoberajú nejakou vybranou spoločenskou témou a v rámci nej komentujú dianie v spoločnosti. V DOXe som dlhé roky popri produkcii výstav spolupracoval na programoch vzdelávacieho oddelenia. A práve v tomto oddelení sme v roku 2017 prišli s projektom #DATAMAZE, ktorý nadväzoval na výstavný projekt Big Bang Data, ktorý do DOXu prinieslo zo Španielska barcelonské centrum súčasného umenia CCCB. O #DATAMAZE som sa staral v role kurátora, pripravoval som vzdelávacie programy, ale nevyhol som sa ani produkcii a projektovému manažmentu. Finančne projekt podporila  česká firma špecializujúca sa na vývoj počítačového antivírového programu Avast, ktorá nám v projekte dala pomerne veľkú slobodu. Hovoríme v ňom o digitálnej a dátovej gramotnosti, nie však formou rozvíjania digitálnych zručností ako je práca s programami, aplikáciami, tvorba webov a pod. Sústredíme sa na témy, ktoré sa často vnímajú ako okrajové, ktorým sa iné vzdelávacie inštitúcie nevenujú, no sú z nášho pohľadu v dnešnej dobe mimoriadne dôležité. Veľmi dobre nám v rámci #DATAMAZE fungoval napríklad program „Dátový tieň“ o metadatách. Často si neuvedomujeme, že vôbec existujú, no majú veľký význam. Napríklad “cookies”. Ďalším programom z ponuky #DATAMAZE bol program „Dátová stopa“, na ktorom sme mládež viedli k uvedomeniu si svojej hardvérovej stopy. Môžeme tiež spomenúť program „Ty si obsah“. V ňom sa sústredíme na tému cielenej reklamy, ktorú je často ťažké rozlíšiť od “umenia”. Celkovo sa programy realizované v rámci #DATAMAZE dajú rozdeliť do troch „vĺn“. Do Revúcej som priniesol programy „Kúzelník dizajn“, „Fake it!“ a „Dáta detox“ z druhej programovej vlny. V poslednej tretej vlne máme ešte program „Algoritmická budúcnosť“, v ktorom vysvetľujeme vzťah medzi pojmami umelá inteligencia a strojové učenie a snažíme sa s účastníkmi rozprávať o téme etiky umelej inteligencie.

Pre mňa osobne je veľmi zaujímavý spôsob, akým dokážeme verejnosť vzdelávať prostredníctvom umenia. Zapájame rôznych umelcov a dizajnérov, ktorí vo svojich projektoch realizovaných na základe rôznych typov výskumov sprostredkovane ukazujú, ako náš svet funguje. Čiže nie je to umenie, ktoré vzniká iba z čírej expresie, zamerané čisto na estetickú stránku, ale umenie s cieľom odovzdať divákovi nejaký odkaz, posolstvo. Keďže ma veľmi bavia digitálne technológie, hľadal som spôsob, ako to spojiť. A #DATAMAZE je výsledkom.

 

Aby si vedeli Revúčania projekt #DATAMAZE lepšie predstaviť, skús nám ho priblížiť v číslach. Koľko programov a expozícií ste doposiaľ zrealizovali a koľko ľudí ich navštívilo?

#DATAMAZE pôvodne predstavoval fyzický výstavný priestor s workshopovou časťou v centre DOX, v ktorom sa postupne zrealizovali štyri expozície. Za celé štyri roky ich navštívilo odhadom 400 000 ľudí. Okrem toho sme zorganizovali viac ako 250 programov, preškolili sme na nich približne 400 učiteľov a zapojili sme približne 3 000 detí. V súčasnosti už #DATAMAZE priamo v DOXe končí a prezentuje sa viac mimo jeho pôdy, na takýchto výjazdoch alebo online formou.

 

Prezradíš nám niečo aj o svojich ďalších pracovných projektoch a výzvach?

Samozrejme. Okrem #DATAMAZE v DOX-e spoluorganizujem festival s názvom „Uroboros“. Uskutočnil sa doposiaľ v troch ročníkoch a zameriava sa na tému sociálne angažovaného dizajnu, ktorého hlavným rozmerom je udržateľnosť v spojitosti s prírodou a prostredím okolo nás.

Práca na #DATAMAZE a na festivale Uroboros ma priviedla k inštitúcii, v ktorej pracujem aktuálne, s názvom TBA21–Academy. V nej sa už dva roky starám o projekt Ocean-Archive.org zameraný na tému tzv. „critical ocean literacy“. Jeho cieľom je šíriť povedomie o tom, aký zásadný význam pre ekologickú udržateľnosť života na Zemi má oceán.

 

To znie naozaj ako hromada skúseností. Na „výjazdoch“ s #DATAMAZE si prišiel do kontaktu s množstvom detí z rôzneho prostredia – z väčších či menších miest i z rôznych sociálnych vrstiev. Vnímajú a reagujú na témy workshopov, ktoré im prinášate, rôznym spôsobom? Majú v online prostredí rozdielne návyky?

Priznám sa, že som bol veľmi zvedavý, ako budú na naše programy reagovať žiaci a študenti v Revúcej, čo v digitálnom svete riešia a čo ich zaujíma. Zvedavosť bola o to väčšia, že je to úplne prvýkrát, čo sme s programami #DATAMAZE na Slovensku. Skúsenosť z Česka vo všeobecnosti ukazuje, že digitálny svet je už natoľko globalizovaný, že reakcie sú veľmi podobné vo väčších i v menších mestách. Známym fenoménom je skôr tzv. digital divide alebo „digitálna priepasť“, ktorá je z jednej strany generačná a z druhej strany ekonomická/sociálna. Rozdiely sú viditeľné napríklad pri práci s deťmi zo sociálne vylúčeného prostredia. Pokračujúca digitalizácia spoločnosti viac a viac prehlbuje túto priepasť. Deti žijúce v prostredí, kde nemajú prístup k modernej výpočtovej technike a k internetu, sú na tom konkurenčne podstatne horšie ako deti, ktoré tieto možnosti k dispozícii majú. V prípade generačnej priepasti zas vzniká problém, že rodičia svojim deťom, ktoré sú s digitálnym svetom oveľa viac späté, nerozumejú a nedokážu sa s nimi rozprávať o tom, čomu sa venujú na internete, aké hry hrávajú, aké videá pozerajú, čo ich na tom láka a pod. Pritom ide o prostredie, kde na deti číha množstvo hrozieb a potrebujú mať po blízku niekoho, na koho sa môžu v prípade problému obrátiť.

 

Keď spomínaš deti zo sociálne slabšieho prostredia, dá sa k nim pristupovať nejakým alternatívnym spôsobom, komunikujete im vaše programy nejako ináč? Predpokladám, že ide o veľmi zraniteľnú a ohrozenú skupinu, ktorá môže v digitálnom prostredí spadnúť do problémov veľmi ľahko…

Veľmi dobrá otázka. V prvom rade musíme s nimi komunikovať takým spôsobom a slovníkom, ktorému rozumejú. Druhým faktorom v tomto kontexte je tzv. digitálna imaginácia. Ide o schopnosť predstaviť si, čo všetko sa s určitými digitálnymi technológiami dá robiť. Podobne ako maliar, ktorý maľuje obraz, musí mať určitú imagináciu – predstavivosť pri práci s farbami a ich kombináciami. Dovolím si povedať, že v tejto oblasti máme problém celá spoločnosť a je ho vidieť na rôznych úrovniach. Zlyháva v tom štát i veľké firmy, keď vytvárajú aplikácie, s ktorými je pre bežného človeka problematické pracovať. Jednoducho nemá dostatok digitálnej imaginácie, ako by tieto aplikácie mohol používať a ako mu môžu pomôcť. Obzvlášť je dôležité podporovať digitálnu imagináciu u sociálne vylúčených osôb. Aj na túto tému však existujú rozličné pohľady. Nedávno som sa rozprával s odborníkmi z jedného štúdia, ktoré sa venuje výrobe webových aplikácií a aplikácií na rozšírenú realitu a oni majú pocit, že sa im ľahšie spolupracuje s ľuďmi, ktorí presne nevedia, čo dané technológie dokážu robiť, lebo to môže prinášať určitý nový typ myslenia.   

Z môjho pohľadu je potrebné rozvíjať digitálnu imagináciu u všetkých detí, bez ohľadu na to, či pochádzajú alebo nepochádzajú zo znevýhodneného prostredia. Často sa stretávam s tým, že deti, ktorých sa digitálna priepasť priamo netýka a majú prístup ku všetkým digitálnym technológiám, „trpia“ príliš vysokým sebavedomím. Majú pocit, že všetko, čo sa okolo nich v digitálnom svete deje, majú pod kontrolou. Myslia si, že témam, o ktorých sa spolu v našich programoch rozprávame, poznajú, pretože ich dokážu pomenovať. No nedokážu imaginovať, aký dopad môžu na nich jednotlivé technológie mať v hlbších súvislostiach. Digitálne technológie sú skvelé v tom, že dokážu úžasne podnecovať kreativitu. Ale je potrebné trénovať a posilňovať našu imagináciu, aby sme s nimi dokázali pracovať efektívne, účelne a bezpečne.

 

Spomenul si mi, že sa do Revúcej v nasledujúcich mesiacoch v spolupráci s centrom DOX Praha chystáte aj s ďalšími programami. Aké to budú?

S centrom DOX sme sa dohodli na spolupráci, v rámci ktorej zrealizujeme tri výjazdy do Revúcej. Na tomto prvom výjazde sme predstavili tri programy a výstavu The Glass Room – Misiformation od nemeckej organizácie Tactical Tech, ktorá ďalej ostane v meste a bude ju možné predstaviť aj na ďalších revúckych školách. Druhý krát prídeme koncom marca, kedy prinesieme program zameraný na tému tzv. radikálnej empatie. Tento program pracuje s metodológiou známou ako „Narrative 4”. V rámci nej sa posilňuje empatia prostredníctvom zdieľania príbehov. Empatia je jedna z vecí, ktorá v spoločnosti chýba a zdieľanie príbehov sa ukazuje ako zaujímavý prístupj, ktorý dokáže empatiu posilňovať. Program bude opäť pozostávať z workshopov a verejnej prezentácie. Tretí raz sa do Revúcej chystáme konocm mája opäť s ďalšou verziou #DATAMAZE. Prinesieme výstavu s názvom What the future wants?, alebo „Kam smeruje budúcnosť?“. Pôjde o plagátovú výstavu a bude k dispozícii pre školy, ktoré si ju budú vedieť vytlačiť na papier formátu A3 a následne zrealizovať priamo vo svojich priestoroch. Popri tom budeme propagovať už spomínaný program Algoritmická budúcnosť. Budeme sa s deťmi rozprávať o umelej inteligencii a strojovom učení. Okrem etického hľadiska spojeného s aplikáciou technológií umelej inteligencie sa zameriame aj na kreatívnu AI, aby sme predstavili jej možnosti v praxi a pre kreatívny priemysel. 

xxx

foto: DOX Prague, Viktória Valašteková