Rodáčka z Popradu, počas stredoškolských štúdií spätá s Revúcou, neskôr absolventka Divadelnej fakulty na VŠMU v Bratislave. Na konte má úspešné spolupráce s viacerými známymi slovenskými divadlami a divadelnými festivalmi. Od roku 2016 vedie občianske združenie Post Bellum, ktoré vyhľadáva, dokumentuje a prezentuje spomienky pamätníkov kľúčových udalostí 20. storočia. Hovoríme o SANDRE POLOVKOVEJ, s ktorou sme sa mali možnosť stretnúť a pozhovárať na februárovej slávnostnej prezentácii príbehov 20. storočia od seniorov z Revúcej a okolia. Pod vedením koordinátorov z Post Bellum a svojich pedagógov ich v rámci mimoškolského programu „Príbehy našich susedov“ dokumentovali a spracovávali žiaci miestnej Základnej školy Hviezdoslavova. Mimochodom, v druhej polovici apríla 2023 do Revúcej odborníci z Post Bellum zavítajú opäť, aby zdokumentovali spomienky ďalších miestnych pamätníkov. Čo je cieľom projektu Príbehy našich susedov a prečo je dôležité rozprávať a uchovávať príbehy našich rodičov a starých rodičov pre ďalšie generácie? To, ale aj množstvo iného sa môžete dočítať v tomto blogu. 

 

Sandra, prezradili ste nám, že projekt Príbehy našich susedov pod hlavičkou združenia Post Bellum funguje už od roku 2019. Kde všade ste ho doposiaľ mali možnosť realizovať? Uchopila mládež tému projektu v každom meste nejako inak, alebo to bolo všade podobné?  

Projekt Príbehy našich susedov sme realizovali dvakrát v Bratislave, raz v Nitre a raz v Košiciach. Štvrtým mestom sa od októbra 2022 stala Revúca.

Revúcka mládež zo Základnej školy Hviezdoslavova zvládla úlohy výborne. Podarilo sa im nájsť príbehy, ktoré je dôležité zaznamenať, a zároveň si vytvorili s rozprávačmi silné puto. Aj dnes tu bol medzi nami jeden zo spolupracujúcich pamätníkov, pán Ján Debnár, ktorý si prišiel osobne pozrieť, ako bol jeho životný príbeh spracovaný. Myslím si, že je to jeden z dôležitých momentov, keď seniori vidia, ako deti dokážu spracovať ich príbehy.

Ak by sme mali porovnať to, ako projekt prebiehal a ako sa s jeho úlohami popasovali žiaci v iných mestách Slovenska, veľmi veľa závisí od toho, aký koordinátor za Post Bellum bol v danom projekte zapojený a akým smerom mládež viedol. Teda akou formou alebo v akom žánri spracovávali príbehy. Napríklad v Košiciach bol koordinátorom šéf umeleckých dielní Štátneho divadla Košice, čiže scénograf a divadelník. Celé to bolo prirodzene viac orientované v dramatickom umení. Súčasťou boli rôzne divadelné happeningy s využitím kostýmov z dielní divadla. Čo je však viditeľné v každej skupine, že mládež zaujíma tvoriť prostredníctvom filmu. Je je to pre nich dostupné médium, radi sa učia ako strihať vytvorené video a ako s ním ďalej narábať v postprodukcii. Spracovanie príbehov prostredníctvom krátkeho filmu sa opakuje v každej jednej „edícii“ Príbehov našich susedov.   

 

Ako postupujete pri oslovovaní pamätníkov, ktorých príbehy žiaci v rámci projektu spracúvajú? Oslovujete ich vy za Post Bellum ešte predtým, než za nimi pustíte žiakov, alebo si respondentov vyberajú žiaci úplne samostatne?

Väčšinou žiakom do výberu respondentov nezasahujeme. Často sú v tomto procese nápomocní ich učitelia alebo aj zástupcovia miest, ktoré s nami pri projekte spolupracujú. Toto je práve tá pridaná hodnota, že to nie sme my, kto prichádza s tipmi na pamätníkov. Pamätníci sú lokálni ľudia, na ktorých sa možno zabúda a aj týmto spôsobom im vzdávame úctu. Preukazujeme im, že si vážime, čo všetko prežili a záleží nám na tom, aby ich príbehy neupadli do zabudnutia. Možno to v konečnom dôsledku inšpiruje aj samotné mestá k aktívnejšej práci so seniormi.

 

Seniori často rozprávajú o období svojej mladosti prežitej prevažne v období socializmu s dávkou spomienkového optimizmu. Máte nejaké metódy ako korigovať študentov pri spracovaní príbehov, aby si dokázali zozbierané výpovede objektívne overiť v historických súvislostiach?

Metóda „oral history“, ktorú používame, je vždy o subjektívnom pohľade. Výpovede nie je možné úplne objektivizovať. Ide spravidla o subjektívne rozprávanie jednotlivcov o situáciách, ktoré prežili počas svojho života. Výpovede pamätníkov následne verifikujeme archívmi a historickými faktmi. K tomu motivujeme aj žiakov zapojených do projektu. Keď sme mali bratislavské „edície“ Príbehov našich susedov, tak súčasťou programu boli aj návštevy archívu Ústavu pamäti národa. V ňom sme získavali informácie zo všetkých dostupných materiálov, ktoré sú vedené, alebo boli vedené, napríklad Štátnou bezpečnosťou (ŠTB). To je aj spôsob našej práce v Post Bellum, kedy získané informácie musíme verifikovať a porovnávať ich s informáciami z rôznych archívnych zdrojov. Nielen z archívu Ústavu pamäti národa, ale aj z Národného archívu a rôznych regionálnych archívov.

Keď sa kedykoľvek stane, že pri dokumentovaní príbehu dochádza k určitému zovšeobecneniu alebo subjektívnemu hodnoteniu situácií zo strany respondenta, vždy dostane ten priestor, kedy môže povedať svoj názor. Ale akonáhle rozpráva niečo, čo zjavne nekorešponduje s historickými faktmi, tak sa vedie diskusia s argumentmi.

Čo sa týka spomienkového optimizmu, tak je to úplne prirodzené, že spomínanie na mladosť má charakter spomínania v dobrom, romantizujúcom či jednoducho pozitívnom aspekte. To vidíme aj my o generáciu či dve mladší, na sebe, keď spomíname na udalosti spred desiatich alebo dvadsiatich rokov. Čiže keď sa rozprávame s človekom, ktorý má osemdesiat rokov alebo viac, je to úplne pochopiteľné.

 

Vieme od vás, že do pokračovaní projektu Príbehy našich susedov stále hľadáte nových respondentov. Ak Revúčania, ktorí budú čítať tento rozhovor, poznajú ďalších pamätníkov so zaujímavými životnými príbehmi, ktorí majú čo povedať, môžu vám o nich dať nejakým spôsobom vedieť? 

Najjednoduchší spôsob je napísať nám e-mail na adresu pamätnici@postbellum.sk, kde zbierame takéto tipy priebežne. Alebo nás kontaktovať telefonicky či mailom cez kontakty dostupné na webovej stránke www.postbellum.sk. 

 

V najbližších dňoch sa k nám do Revúcej s projektom Príbehy našich susedov chystáte opäť. Prezraďte nám o tom niečo bližšie. 

Áno, od 19. do 23. apríla v rámci pokračovania Príbehov našich susedov navštívime a vyspovedáme ďalších revúckych seniorov so zaujímavými príbehmi spätými s významnými udalosťami 20. storočia. V uplynulých týždňoch nám na základe výzvy Mesta kultúry Revúca Revúčania posielali tipy na ľudí, ktorí prežili holokaust, ktorí počas 2. svetovej vojny pomáhali Židom, ktorí sa aktívne zúčastnili SNP, občanov, ktorých pre svoju prácu, názory, vieru alebo presvedčenie perzekvoval komunistických režim, aktérov Nežnej revolúcie alebo nositeľov ďalších podobných príbehov a spomienok z 20. storočia. Za všetky tipy veľmi pekne ďakujeme. Aj vďaka nim sa nám podarilo nájsť pamätníkov s veľmi zaujímavými príbehmi, ktorí sú ochotní s nami spolupracovať a umožnia nám zdokumentovať ich spomienky pre ďalšie generácie. 

 

V spoločenskej komunikácii na Slovensku – bohužiaľ aj zo strany vplyvných, mienkotvorných osôb – sa dodnes nezriedka stretávame s prejavmi rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a podobnými škodlivými vplyvmi. Nedochádza u mladých ľudí k určitým vnútorným konfliktom, keď počujú osobné príbehy pamätníkov, ktoré sú možno v rozpore s tým, čo bežne zachytávajú vo svojom okolí, z médií či sociálnych sietí? Je nejaký spôsob, ako im uľahčiť zorientovať sa v množstve informácií a rozpoznať tie, ktoré sa skutočne zakladajú na pravde?  

Určite je to element, ktorý dokáže miasť ľudí, a nielen mladých. Povedala by som, že dezinformáciami a rôznymi negatívnymi vplyvmi v spoločenskej komunikácii sú viac ohrození starší ľudia. Sú menej formovateľní než mládež, ktorá je stále v procese vzdelávania. Na základné a stredné školy chodíme denne realizovať naše zážitkové workshopy, v podobe neformálneho vzdelávania. Prostredníctvom workshopov sa študenti dostávajú do kontaktu so skutočnými príbehmi pamätníkov, čo im pomáha v lepšej orientácii kontextov doby. Podnecujeme ich tiež, aby sa nebáli vyjadriť aj nesúhlas. Aby voči zhubným prejavom a iným zavádzajúcim informáciám, ktoré sa dnes šíria veľmi ľahko, dokázali vystúpiť.

 

Zachytili ste už aj priamu spätnú väzbu od mladého človeka, ktorý sa zúčastnil projektu Príbehy našich susedov, že mal/a dovtedy úplne inú predstavu o vývoji historických udalostí, ale po vypočutí príbehov pamätníkov získal/a iný pohľad?  

To sa deje pravidelne. Pri “Príbehoch našich susedov” možno v menšej miere, lebo ide o krúžok, na ktorý sa žiaci dobrovoľne prihlásia. Tým pádom je tam vopred odzrkadlená ich hlbšia motivácia. Na workshopoch, počas ktorých sa prostredníctvom hrania rolí študenti ocitajú v „koži“ niekoho iného (napríklad Židov prenasledovaných počas 2. svetovej vojny), a tak simulovane prežívajú momenty modernej histórie. Na nich sa často sa stretávame s tým, že študenti nevedia nič o znárodňovaní, o kolektivizácii, o socialistickom režime. Majú len útržkovité informácie z médií alebo od rodiny. A zrazu sa dozvedajú hlbšie súvislosti. Na workshopoch zbierame spätnú väzbu, kedy nám študenti v niekoľkých vetách popíšu svoje dojmy. Často tam zaznieva, že si ani neuvedomili, že sa učili, dozvedeli sa viac o historických udalostiach, o ktorých iba kdesi čosi čiastkovo začuli a uvedomili si veci, o ktorých predtým vôbec netušili. To sa deje skoro každodenne. Určite však  nerobíme stopercentnú zmenu v uvažovaní.

Už niekoľko rokov zbierame dáta z hodnotových dotazníkov, ktoré študenti a študentky vypĺňajú pred realizovaním workshopu a po ňom. Minulý rok sme začali spolupracovať s agentúrou 2muse a nastavili sme dotazník ešte profesionálnejšie, aby sme zbierali dáta nielen od ľudí, ktorí absolvovali naše workshopy, ale aj z nezasiahnutej vzorky z rôznych regiónov Slovenska. Vychádza z toho úplne jasné posolstvo, že už len jeden deň na  workshope, mení ich postoje. To je pre nás veľmi motivujúci poznatok.

xxx

foto: Ondrej Števko