“Keď ťa v Muráni nezbijú, v Dlhej Lúke nevysmejú, v Revúcej nepokutujú a v Mokrej Lúke neokradnú, tak môžeš ísť s celým svetom“… Na slovíčko o komikse, Gemeri, ľuďoch, tradíciách a osobnostiach kedysi a dnes s Danielom Majlingom. 

Pán Majling, prezraďte, ako sa profesionálny dramaturg a pedagóg dostane k tvorbe komiksov? Alebo naopak tvorca komiksov k divadelnej dramaturgii? Zrejme to boli dve odlišné životné cesty. Čo to pre vás znamená tvoriť komiks?

Primárne sa venujem divadlu a od divadla si iba odskakujem ku komiksu, ale komiksovým autorom, resp. animátorom som sa chcel stať prv než čímkoľvek iným. Od šiestich rokov som navštevoval výtvarný krúžok na Ľudovej škole umenia v Revúcej a oveľa radšej ako nejaké zátišia som kreslil príbehy. Aj keď po výtvarnej stránke nijako zvlášť nevynikali, mal som pri nich celkom výdrž. Príbeh som dokázal rozvíjať aj na 150 strán. Po strednej škole som prestal kresliť, venoval som sa výlučne divadlu, ale po čase mi začal chýbať nejaký doplnkový „šport“. Mal som námety, ktoré pri pokusoch o divadelný text nefungovali. Akoby si tie príbehy samé vyžiadali práve komiksové spracovanie. Čiže ako dospelý človek som sa vrátil späť k svojim začiatkom.

Svet komiksu je žánrovo naozaj veľmi pestrý a rozmanitý, inšpirácií je mnoho. Sú nejakí komiksoví autori alebo diela, ktoré vám počas rokov zvlášť zaimponovali, ktorých alebo ktoré by ste označili za svoj vzor?

Ešte za socializmu som si rád čítal komiksy v časopise ABC. Vychádzali v ňom rôzne historické, ale aj sci-fi komiksy na celkom solídnej úrovni. Ako stredoškolák som komiksy vôbec nečítal, čiže ma úplne minula tá vlna marvelovských „superkomiksov“. Nevybudoval som si k nim vzťah. Neskôr som začal viac sledovať rôznych karikaturistov a autorov „stripov“. Veľmi ma tiež oslovili komiksy „americkej alternatívy“, napríklad Maus od Arta Spiegelmana na tému holokaustu (jediný komiks, ktorý získal Pulitzerovu cenu), Black Hole od Charlesa Burnsa, Ghost World od Daniela Clowesa, Blankets od Craiga Thompsona a ďalšie. To sú všetko komiksy, v ktorých autori rozprávajú o vlastnej životnej skúsenosti. Ďalšou kategóriou komiksov, ktoré som si obľúbil, sú noirové a kriminálne komiksy. Tu musím spomenúť autora Franka Millera, ktorý sa preslávil sériou Sin City, a tiež autorskú dvojicu Eda Brubackera a Seana Phillipsa s ich známou sériou Criminal. Sú to všetko žánrové veci, ktoré neprekračujú  konvencie svojho žánru, ale sú vynikajúco „remeselne“ spracované.

Váš asi najznámejší komiks Rudo reflektuje život jednoduchého človeka v menej rozvinutom regióne, ktorý sa potýka s rôznymi osobnými problémami a so svojsky nekorektným čiernym humorom uvažuje nad každodennou realitou i nad zmyslom života. Vnímate v tomto komikse aj nejakú paralelu so skutočnými životmi ľudí na Gemeri, prípadne prináša nejakú víziu alebo odkaz pre ľudí žijúcich v prostredí tohto regiónu?

Komiks Rudo nemá  ambíciu šíriť nejaké veľké posolstvá či vízie. Cez príbehy Ruda a jeho kamarátov sa „uškŕňa“ nad niektorými životnými situáciami. Ale niečo spoločné s naším regiónom má – vznikol v Tisovci, kam som chodil na strednú školu. Môj druhý komiks Zóna sa odohráva celý v Gemeri. A to nehovorím o treťom komikse, ktorý má vyjsť v najbližších týždňoch – ten som rovno nazval Gemer. Rád umiestňujem svoje príbehy do tohto prostredia, hoci je to fiktívny Gemer – v niečom vychádza zo skutočnosti, ale v niečom je celkom vymyslený. Asi ako keď sa človeku sníva o meste, v ktorom býva – ulice nesedia, nevedú tam, kam majú, sú akési pokrivené, ale stále máte pocit, že ste vo vašom meste.  Moje komiksy sú len príbehy, nemyslím si, že ak si niekto môj komiks kúpi, dostane pri jeho čítaní nejaký vznešený nápad, ako pozdvihnúť región.

Ako rodák z Revúcej určite poznáte nejaké špecifiká miestnych ľudí. Každý región má predsa svoje kultúrne a spoločenské osobitosti, temperament. Ako vy vnímate Revúčanov a ľudí z Gemera? Sú vám inšpiráciou pri formovaní charakterov vašich komiksových postáv? 

Ono je dnes veľmi ťažké hovoriť o takejto typológii, ľudia sa miešajú, sťahujú a menia. Netrúfam si zostaviť obraz „typického Gemerčana“. Navyše, tento región bol už historicky veľmi rozmanitý a mňa baví práve tá pestrosť. Boli tu Slováci, Maďari, v Dobšinej Nemci, Rómovia. Boli tu evanjelici, katolíci, kalvíni, baptisti, židia, adventisti, pridali sa jehovisti. A bola tu aj nesmierna kultúrna rozmanitosť. Ako ma poučili etnológovia, v Dlhej Lúke sú iné nárečové slová než v Muránskej Lehote. Dokonca aj výslovnosť niektorých hlások je rozdielna, a to sú tie obce vzdialené od seba len tri kilometre. Každá dedina mala svoj vlastný charakter.  Kedysi kolovalo také príslovie, ktoré si starí Revúčania budú istotne pamätať, že „keď ťa v Muráni nezbijú, v Dlhej Lúke nevysmejú, v Revúcej nepokutujú a v Mokrej Lúke neokradnú, tak môžeš prejsť s celým svetom“. Odrážalo to asi charakter obyvateľov tých obcí – boli tu muránski horkokrvní „jánošíci“, posmešníci z Dlhej Lúky, fiškáli z Revúcej… V súčasnosti sa tento ráz jednotlivých obcí trochu vytráca. Množstvo ľudí odchádza z regiónu preč a prispôsobujú sa životu v iných kútoch sveta. A niektorí ľudia sa naopak sťahujú sem, možno v snahe spomaliť, uniknúť z ruchu veľkomiest. Mobilita obyvateľstva je oveľa väčšia ako kedysi, čím sa kultúrne rozdiely stierajú. Keď sa človek po dlhšom čase vráti domov, život vo svojej rodnej obci už niekedy ani nespoznáva. Veľmi sa to zmenilo.

Dnes ste tu na pôde Prvého Slovenského gymnázia v Revúcej ako predseda poroty komiksovej súťaže Stretnutia po rokoch Daxnera a Francisciho oceňovali jej víťazov. Pre mládež asi dosť náročná téma, dejatelia štúrovskej generácie, 19. storočie. Niečo, čo je realite a vnímaniu dnešného mladého človeka pomerne dosť vzdialené. Ako sa im podarilo túto tému uchopiť? Našli v nej nejaké paralely aj so súčasnou dobou?

Z môjho pohľadu je to práveže veľmi atraktívna téma. Už len vizuálne. Pred rokmi prišiel do módy steampunk a tá móda stále trvá, čiže druhá polovica 19. storočia je na spracovanie určite zaujímavá. Zároveň je to oveľa náročnejšie ako kresliť komiks na tému „moje prvé rande“, pri ktorej autor môže vychádzať len z vlastnej skúsenosti. Tvorba historického komiksu si  vyžaduje určité štúdium, aby človek pochopil vzťahy a historické súvislosti, aby pochopil, ako to fungovalo kedysi, ako ľudia rozmýšľali, prečo tak rozmýšľali, v čom rozmýšľali inak ako dnešný človek. Ale práve v tom to má zmysel.

Daxner a Francisci sú v každom prípade výraznými osobnosťami, ktorých odkaz pretrval dodnes. Vnímate v súčasnej dobe a povedzme aj v tomto regióne osobnosti, ktoré majú potenciál takto inšpirovať ďalšie generácie, o ktorých sa bude hovoriť, písať a tvoriť aj o sto, dvesto rokov?

To ukáže čas. Dúfajme. Aj dnes sa v Gemeri rodia múdri a talentovaní ľudia. Rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou je v tom, že kedysi sa títo ľudia väčšinou vracali zo štúdií späť do svojich miest a dedín a veľmi aktívne sa podieľali na tom, ako sa ich región formoval, kým dnes ostávajú väčšinou preč. Má to svoje objektívne príčiny – atómový fyzik alebo klasický filológ sa v Dlhej Lúke veľmi neuplatní. Tí ľudia tu chýbajú. O to väčší rešpekt mám k tým, ktorí  ostali alebo sa sem dokonca prisťahovali a tvoria tu kultúru, nesedia doma a nestarajú sa len o seba, ale zakladajú divadlá, výtvarné spolky, kultúrne priestory. Majú to oveľa ťažšie ako ľudia v centrách. Ich práca je nedocenená a zaslúžia si náš veľký rešpekt.

Daniel Majling (1980) je rodák z Revúcej v súčasnosti pôsobiaci ako dramaturg Činohry SND a pedagóg na VŠMU. Predtým 10 rokov pracoval ako dramaturg v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Množstvo priaznivcov si však získal svojou literárnou a komiksovou tvorbou, ktorej sa venuje vo voľnom čase. Jeho najznámejší čiernobiely komiks nesúci názov po hlavnej postave – “Rudo” vyšiel začiatkom roku 2015 v českom jazyku pod hlavičkou pražského vydavateľstva Labyrint. Neskôr v roku 2019 ho v rozšírenom slovenskom vydaní predstavilo vydavateľstvo OZ Brak. O svojom živote, práci a vzťahu ku komiksovej tvorbe nám povedal viac na slávnostnom vyhodnotení komiksovej súťaže “Stretnutie po rokoch Daxnera a Francisciho 2022” v priestoroch Múzea Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.

xxx

Foto: Alena Geršičová

Daniel Majling Gemer komiks Revúca