V centre mesta upúta pozornosť dvojpodlažná neoklasicistická budova mestského hostinca, známeho pod názvom Kohút, ktorá bola postavená v rokoch 1875/76 ako jedna z prvých účelových stavieb na území Slovenska, vybudovaná z verejných zbierok.  Kultúrny, spoločenský a spolkový život v tejto tretej najväčšej stavbe v meste začal plesom 13. januára 1877 vo veľkej dvorane, ktorá vtedy patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte – štvorylku tancovalo 400 párov. V mestskom hostinci mali svoje klubovne rôzne revúcke spolky a počas prvej svetovej vojny fungoval v niektorých miestnostiach poľný lazaret. Po druhej svetovej vojne volali hostinec Národným domom, od roku 1952 zasa komunálny podnik alebo skrátene „komunál“. Okrem reštaurácie, krčmy a niekoľkých izieb tu mávali svoje priestory aj kominárstvo, domová správa, holičstvo, kusový textil, lahôdky, dokonca sa tu uvažovalo aj so zriadením zdravotného strediska.

Budova je najznámejšia pod názvom Kohút, ako sa niekedy volala len reštaurácia na prízemí. Kultúrny a spoločenský život (okrem kina) sa vo veľkej dvorane odmlčal po 28. februári 1964, keď v meste otvorili Závodný klub ROH národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, dnešný Mestský dom kultúry. V súčasnosti je Kohút vo vlastníctve akciovej spoločnosti Slovmag Lubeník a budova nie je využívaná. 

Druhý revúcky Kohút dominuje nad mestom vo venci vrchov okolo Revúcej. Pomerne málo navštevovaný kopec (1409 m n.m.) je druhým najvyšším v Stolických vrchoch a pokrýva ho hustý les s bohatou flórou. 

Ku Kohútu sa viažu najrozličnejšie príbehy a legendy ľudovej tradície. Náš Kohút vraj bolo veľké, hlboké morské oko naplnené vodou, kde sa gazdom strácal dobytok. Spadol do vody a utopil sa. Neraz do toho oka hádzali kamene a pichali dlhými kmeňmi stromov. Považovali ho zároveň aj za vyhasnutú sopku, tiež naplnenú vodou, ktorá po vyliatí zaleje Zdychavu, Revúčku a Revúcu. 

Prvá písomná zmienka o vrchu je z roku 1243, keď sa volal Csernahora. Tak sa volal aj na začiatku 19. stor., keď to zaznamenal Ladislav Bartholomaeides. Gemerský rodák Samo Tomášik zas zvečnil Kohút v divadelnej hre „Svadba pod Kohoutem anebo Jen aby to bylo s menšími trovami“. Revúčan Gustáv Maurícius Reuss vo svojom najslávnejšom diele Hviezdoveda, ktoré je leitmotívom viacerých podujatí Mesta kultúry 2022, ulieta z Kohúta do sveta fantasy: 

„Môžeme si pomyslieť, že ťahanie balóna na vrchol Kohúta od Skalky trvalo desať mesiacov, tri týždne a päť a pol hodiny. Aký ryk a kvik, ručanie a ryčanie, buchot a rinkot, vresk a tresk mohol nastať! Koľko ľudu tu svoj život zanechalo — a to keď sa bližšie dovedáme, len pre márny zisk od matky Zeme im, totiž tesárom, stolárom, čižmárom, garbiarom, remenárom a všetkým možným -om, ba nakoniec aj plátenníkom a olejkárom. Ale takýto zisk ešte žiaden Revúčan nepožíval ako svet svetom stojí, na čo teraz už mŕtvi Revúčania istotne dobre pamätali. Od tohoto času, keďže sa balón od Parajky nedal náležite strminou hore vyviezť, viditeľná je aj dnes pod vrcholom vykliesnená cesta na Kohút, ktorou balón hore vyťahovali.
Po veľkom namáhaní všetkých síl bol balón na vrcholku Kohúta rozložený a stále väčšmi k výletu pripravený, a keď bolo všetko nafúkané, očakávali nakoniec v napnutej dychtivosti výlet balóna do povetria. A to práve v čase, keď bol spln Mesiaca, aby balón na ceste k nemu nepoblúdil.
A aj sa zdvihol a letel do výšin nebeských!
‘Majte sa dobre, rodáci, ja idem žiť večný život v tamojších končinách,’ kýval rukou tak, ako keby sa už nikdy nemal vrátiť. A vtom šróby natiahol, oheň roznietil a tak sa tuho do výšin mrštil, že onedlho tisícom divákov z očí zmizol.“

V programe revúckeho Mesta kultúry 2022 sa môžete tešiť na happeningy priamo v prírode, ale na druhej strane aj na javiskovú podobu divadelnej hry Sama Tomášika Svadba pod Kohútom, v ktorej by mali spojiť sily amatérski divadelníci z Revúcej i Tisovca – celkom tak, ako to bývavalo pred poldruha storočím – a to pod vedením skvelého profesionálneho režiséra.