Predstavenie najnovšej knižnej publikácie uznávaného spisovateľa pre deti a mládež Ondreja Sliackeho, ktorú napísal na počesť 160. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej.

Vo februári  2021 v  rozhovore s Markétou Andričíkovou pre vedecký časopis Prešovskej univerzity „O dieťati, jazyku, literatúre“ povedal o tejto knohe : „Mala by to byť kniha o našej prvej národnej univerzite. Bude to kniha o „Slovenskom ev. a. v. gymnásiu a s ním spojeného učiteľského semeniska vo Veľkej Revúci. Takže mal by som sa opraviť, revúcka škola predsa nebola univerzita, bola to škola stredná. Ale nespravím to. Po tom všetkom, čo viem, čo som sa o nej dozvedel, nazvať ju univerzitou, symbolom najvyššej vzdelanosti, nie je až také prehnané. Počas dvanásťročnej existencie táto škola (svojimi maďarónskymi, zdôrazňujem nie maďarskými, ale pomaďarčenými Slovákmi, posmešne nazývaná „krpčiarska“), jej excelentní učbári, jeden z nich s doktorátom filozofie Viedenskej univerzity vo vrecku, dokázala zmeniť národnostné povedomie svojich študentov na národné. A ako s touto prácou súvisia „revúcke guľky“? Tak by sa moja budúca kniha mala volať. Revúcke guľky, varené zemiakové cesto naplnené zomletým údeným mäsom so škvarkami, posypané uškvarenou slaninkou alebo poliate kyseľom, bolo najobľúbenejšie jedlo revúckych študentov. Ani sa nečudujem jednému z nich, Martinovi Kukučínovi, autorovi slávnych Mladých liet, že po svojom dlhoročnom návrate z Punta Arenas domov, keď už mal po krk slávnostných banketov, na ktorých ho Slováci vítali ako najväčšieho žijúceho spisovateľa, no nečítal ho nikto, že tajne, inkognito si odskočil z Turčianskeho sv. Martina do mestečka svojej študentskej mladosti. A čo robil tri dni v Revúcej? Podľa napísanej spomienky sedel v miestnom hostinci a nevedel sa dojesť revúckych guliek. Kedysi pri jednom jeho jubileu zúčastnil som sa v Revúcej literárnej konferencie, kde som len tak na okraj svojho referátu spomenul i túto Kukučínovu slabôstku. Po konferencii sa ma pani riaditeľka či zástupkyňa riaditeľa Revúckeho gymnázia spýtala, či som v živote revúcke guľky jedol. „Nie,“ pokrútil som hlavou. Nepovedala nič, ale o pár dní mi kuriér priniesol do Bratislavy mištičku tejto revúckej špeciality. Odvtedy sa Kukučínovi čudujem, že sa pri svojej tajnej návšteve zdržal v Revúcej len tri dni. Ja byť ním, sedím v Revúcej dodnes.“

Prof. Ondrej Sliacky je literárny historik, autor literatúry pre deti a mládež, ale aj rozhlasový či televízny tvorca. 30. júla 2021 sa dožil 80 rokov. Už desiatky rokov patrí Ondrej Sliacky k najuznávanejším historikom detskej literatúry a tejto oblasti venoval viacero významných publikácií. Redaktorsky pôsobil v odbornom časopise o detskej literatúre Zlatý máj, v rokoch 1990 – 2017 bol šéfredaktorom známeho detského časopisu Slniečko, výrazne sa podieľal na vzniku Revue Bibiana a v časopise, ktorý pravidelne sleduje a hodnotí umenie pre deti a mládež, pôsobí ako šéfredaktor. Ako pedagóg prednášal na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave a externe vyučoval aj na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Značnú časť tvorivého života venoval výskumu slovenskej literatúre pre deti mládež. S jeho tvorbou je spojená aj literárna štylizácia ľudových rozprávok, povestí a iných textov zastúpená napríklad knihami Ako šiel vlčko do sveta či O zakliatej žabe.

V jednej zo svojich autorských adaptácií ľudových rozprávok Braček jelenček hovoríte o diele Jána Francisciho, že ako „prvý zo slávnej zberateľskej generácie pochopil, že humanizovať spoločenstvo dospelých rozprávkou možno len vtedy, ak sa začne od detí“.

Ilustračná fotografia : archív Ondreja Sliackeho, ilustrácia z knihy Najkrajšie slovenské povesti